3. týždeň na cestách: Z Bratislavy do Melk v Rakúsku (2/2)

Pridané Svätojakubská  |  cesta

Slovenskí tanečníci Tomi a Megi sú už takmer 20 dní na cestách. Ďalší týždeň v Rakúsku bol pre nich psychicky aj fyzicky náročný. Okrem dlhej a vyčerpávajúcej chôdze zažili mnoho zaujímavých momentov: ostali zamknutí na fare, bez zásob jedla zistili, že v Rakúsku je štátny sviatok a všetky obchody sú zatvorené, niekoľkokrát vybehli hore a dole ten istý kopec, zatancovali si a stretli Floriána, ktorý im na ceste veľmi pomohol.

19. Deň z Pressbaumu do Boheimkirchen (26 km)

Zobudili sme sa do pekného rána a vyrazili sme do potravín na raňajky. Počas jedenia sa nám prihovoril miestny spoluobčan. Síce nevedel po anglicky, ale veeeľmi sa s nami chcel rozprávať – tak sme sa s ním bavili asi 5 minút a ani on a ani my sme netušili o čom. Po raňajkách sme sa pustili do Boheimkirchen. Cesta bola taká obyčajná popri krajnici, ale snažili sme sa už hľadať paralelnú cestu ako napr. cyklotrasu.

Popri lesíku sme našli aj hríby. Podľa mojich znalostí to boli satani a ak sa dobre pripravia, tak by mali byť jedlí. Tešil som sa na praženicu s hubami. Putovali sme niekoľko hodín a bolo dosť horúco. Po niekoľkých hodinách sme v jednom malom mestečku počuli, ako na nás niekto kričí. Bola to pani a pýtala sa nás, kam ideme. Keď sme jej to povedali, opýtala sa nás, či nemáme chuť na pivo. Veľmi rád som povedal, že áno a šli sme s ňou do záhrady. Rozprávali sme sa asi pol hodinu a zistili sme, že aj ona je pútnička a sama chodí raz za rok na púte. Napr. z Anglicka do Rakúska alebo z Ríma do Rakúska. Pani nám odporučila farára v Boheimkirchene, že je veľmi milý, priateľský a je vraj z Afriky. Po 10 km sme dorazili do cieľa a videli, že kostol je veľký a rovno v centre mesta. Zaklopali sme a nikto neotváral.

Potom nám otvoril farár černoch a vyzeral veľmi vystrašene. Povedal som mu kto sme a kam ideme, avšak on odmietol, vraj nemá povolené nikoho ubytovať. Tak sme ho poprosili aspoň o osprchovanie a pečiatku do Credencialu (pas pútnika, do ktorého dostávame pečiatky z každej fary). Súhlasil a pozval nás ďalej. Keď videl všetky pečiatky, tak nám ukázal izbu, že by sme tam mohli ostať. Súhlasili sme, poďakovali a na oplátku mu dali naše hríby. Ešte stále dúfame, že si ich dobre pripravil  a nepriotrávil sa. Noc bola veľmi dobrá a stihli sme si aj oprať veci.



20. deň - z Boheimkirchen do St. Polten (10 km + 9 km)

Ráno, keď sme sa pobalili a chceli sme odísť, zistili sme, že sme na fare zamknutí. Behali sme po „zámku“ sem a tam a hľadali sme farára alebo niečo otvorené. Po 10 minútach sme našli, kde býva. Vystrašený nám otvoril a ponúkol 20 surových vajec na cestu. Milo som mu vysvetlil, že je to ťažké a nemáme si ich ako pripraviť. Neviem, či nás pochopil, ale pekne sme poďakovali a odišli svojou cestou. Šli sme si nakúpiť potraviny do centra mesta. Po raňajkách sme sa pustili do písania nášho cestovateľského blogu a k tomu potrebujeme základnú ingredienciu – kávu. Keďže máme rozpočet 14 eur na deň, nemôžeme si dovoliť kúpiť kávu za 3 eurá. Preto sme zháňali horúcu vodu, do ktorej by sme si nasypali vlastnú kávu. Nakoniec pribehla Megi z biopotravín a káva bola na svete. Čo nám však pokazilo pohodové doobedie boli Číňaňnia, pred ktorých bistrom sme sedeli. Po otázke „Is it ok to stay?“ nás vyhnali so slovami: „Nicht ok“.

Vyrazili sme na cestu do St. Polten. Šli sme celkom rýchlo, väčšinou po krajnici. Bolo to len 10 km a už sme vošli do mesta, ktorého dominantou bol velikánsky kostol so záhradami a nádvorím. Kostol bol najkrajší z tých, ktoré sme doteraz videli. Dlho sme po komnatách a chodbách hľadali farára, ale nikto nám nevedel povedať, kde je.



Rozhodli sme sa teda hľadať iného farára v inom kostole. Vtedy som si všimol, že na prednom zapínaní batohu, kde mám zvyčajne pripnutú šiltovku, nič nie je. Bolo to pre mňa nepríjemné, keďže chodiť celý deň po slnku s krátkym strihom je celkom nebezpečné. Megi ostala strážiť batohy a ja som sa vybral po našich stopách naspäť. Nikde som ju však nenašiel, takže to považujem za čierny deň v našom putovaní.

Museli sme sa pohnúť ďalej, a tak sme našli ďalší kostol, ktorý bol však zavretý. Premotivovaná Megi napísala v zúfalstve po slovensky prosbu do knihy prosieb a modlitieb. Asi to pomohlo, lebo o 5 minút sme už boli v evanjelickej knihovni, kde nám knihovník dal pečiatku do Credencialu a vybavil ubytovanie v evanjelickom mládežníckom centre na okraji mesta. Hovoril som po telefóne aj s jeho farárom a dohodli sme sa na stretnutí v centre po 17:00.

Do centra sme prišli, samozrejme, neskoro a bez jedla (však si ešte nakúpime, povedali sme si) a zistili sme, že nás tam nikto nečaká. Zvonili sme v malom bytovom dome pri centre a otvorila nám jedna pani, ktorá nám veľmi pomohla tým, že zavolala farárovi a niekto nám následne prišiel otvoriť. Volal sa Florián a bol to ten najlepší človek, akého sme zatiaľ na našej ceste stretli. Centrum bolo celé naše a všetko sme mali k dispozícii. Medzi rečou sme spomenuli, že som stratil šiltovku a zajtra vyrážame do Melku a on nám povedal novinku, že v Rakúsku sú obchody v nedeľu zatvorené. Dosť nám to skomplikovalo situáciu, keďže sme boli bez jedla a obchody už boli v ten deň zavreté.

Florián šiel pripraviť záhradu na zajtrajšiu akciu a my sme sa motkali v centre a rozmýšľali, čo budeme zajtra robiť bez jedla. O 10 minút nám Florián doniesol tašku plnú potravín od jeho známeho, aby sme mali na ďalší deň. Boli sme šokovaní a veľmi milo prekvapení. S Megi sme sa dohodli, že pôjdeme na prechádzku do mesta, a tak sme sa šli chystať. V centre sme zazreli stolný futbal a ani nevieme ako, hrali sme vyše hodiny. Musím povedať, že 98% som vyhral ja, ale nechcem sa chváliť.

Keď sme vychádzali z centra, na kľučke sme našli šiltovku s odkazom: "For your walk to Melk, Florian." Toto nás úplne dostalo. Pozitívne naladení sme sa vybrali do mesta a spomenuli sme si na festivalový plagát, ktorí sme videli cestou. Okoloidúceho sme sa opýtali, kde sa to koná. Najprv nevedel, ale potom si spomenul, že je to kolotočiarsko-diskotékovo-pivná akcia asi 3 km smerom od nás. Bolo tam skvele, všetko vysvietené, všade plno ľudí a jedla. A práve to jedlo sa stalo problémom. Ani som netušil, aký som hladný, kým som nezacítil všetko to jedlo: langoše, cukrovú vatu, kebab, hamburgery apod. Po 5 minútach som už „odpadája“ od hladu, a tak sme museli doslova utekať ku kebabu a ja som si dal hneď dva za sebou. Presunuli sme sa do stánku, kde tieklo veľa piva. Na začiatku hral DJ celkom dobre, ale postupne púšťal rakúske ľudové pesničky a to sa už nedalo vydržať. Presunuli sme sa do stánku vedľa, kde hrali tanečné pesničky a zakotvili sme tam. Tancovali sme na všelijaké samby, kizomby a freestyle ako som si zmyslel a celkom nám to šlo. Vidieť, že sme si čo to už odtancovali. Vyzeralo to, že sa to páči aj ľuďom, lebo keď som sa obzrel, tak  "all eyes on us". Takto to pokračovalo až do polnoci, a potom sme sa už museli vybrať domov, keďže sme si potrebovali pred cestou oddýchnuť.



21. deň - zo St.Polten do Melk (25km)

Cesta do Melku bola chladnejšia, čo nám po tropických dňoch padlo vhod. Zdala sa nám ťažšia, keďže sme predchádzajúcu noc nespali toľko, čo zvyčajne. Keď sme po 25 km dorazili do Melku, už z diaľky sme na kopci videli velikánsky kostol pre 10 000 pútnikov. Vybrali sme sa tam, či by sa pre nás nenašlo malé miestečko na zemi pre 2karimatky. Vyšľapali sme hore, potom Megi povedala, že to bude inde, tak sme šli dole. Dole nám povedali, že je to hore, tak sme šliapali opäť hore. Keď sme nevedeli, či sme hore alebo dole, tak nám strážnik povedal, že arcibiskup s 25 ubytovanými benediktínmi tam majú „fullku“. Takže naša posledná šanca, keďže už bolo 21. hodín, bol evanjelický kostol. S malou dušičkou a veľkými chodidlami sme tam prišli a maďarský farár nám poskytol nocľah v spoločenskej miestnosti. Boli sme veľmi vďační a dokonca jeho žena nám dala domáce pečené keksíky. Megi oprala bielizeň a šli sme spať.

PÁČIL SA VÁM PRÍSPEVOK? POSUŇTE HO ĎALEJ!