3. týždeň na cestách: Z Bratislavy do Melk v Rakúsku (1/2)

Pridané Svätojakubská  |  cesta

Tretí týždeň na cestách bol opäť náročný. Slovenskí tanečníci Tomi a Megi prekročili slovenské hranice a vydali sa na cestu Rakúskom. Spoločnosť im robili roje komárov a zistili, že dorozumieť sa môžete aj vtedy, keď to na prvý pohľad vyzerá nemožné. Uviazli na letisku, z ktorého pre peších niet cesty von, stretli pohostinných ľudí, ale zažili aj útrapy s nocľahom.

Z Tomiho zápiskov:

15. deň – z Bratislavy do  Petronell Carnuntum (22 km)

Ráno sme vstali neskôr ako zvyčajne, a tým pádom sa posunul aj náš odchod. Okolo 10:00 sme sa vydali k rakúskym hraniciam. Na hraniciach sme chvíľu oddychovali, keďže Megi mala nízky cukor. Zložili sme batohy, oddýchli si na nákladnej rampe na karimatkách a zaspali asi na pol hodinu. Po prekročení hranice sme začali stretávať rakúskych cyklistov, usmievali sa a zdravili nás. Bola to veľká zmena oproti Slovensku, a tak sme tiež začali všetkých okoloidúcich zdraviť. Bol horúci deň a cesta nám šla pomaly.



Vo Wolfsthale sme hľadali potraviny, ale všetky boli na naše pomery príliš drahé. Tak sme pokračovali 4 km do Hainburgu, avšak na naše prekvapenie boli všetky obchody zatvorené. Ako sme zistili, v Rakúsku bol štátny sviatok. Trošku nás to vystrašilo, pretože sme na to neboli pripravení a nemali sme zásoby jedla. Boli otvorené aj nejaké reštaurácie, ale na to my pútnici nemáme peniaze. Ľudia nás nasmerovali na pumpu na konci mesta, ale našťastie sme cestou k nej našli bistro s kebabom. Podľa všetkého majú niektoré moslimské fast-foody špeciálne povolenia, aby mohli ostať otvorené aj počas sviatkov.

Najedení sme vyrazili smerom na Viedeň, kráčali sme po horúčave a o 20:00 sme dorazili do Petronell Carnuntum (ako sme neskôr zistili, je to bývalé rímske mesto, preto ten názov). Je to veľmi pekné mestečko s opevnením a krásnou architektúrou. Štípali nás komáre a my sme hľadali opäť nocľah v blízkosti kostola. Našli sme pekný kostolík v úzadí v strede mesta. Megi sa vybrala hneď do prvého domu vedľa neho a začala zvoniť. Kričal som na ňu, že prečo zvoní a ona na to, že je tu napísané „kirchen“ (po nemecky kostol). Povedal som jej, že je to názov ulice, ale už bolo neskoro. Prekvapený pán s bielou bradou otvoril dvere. Cez roj komárov sme ho takmer nevideli. Začali sme mu vysvetľovať, čo vlastne chceme a obaja sme sa pri tom oháňali, lebo na nás bolo asi 50 komárov a ďalších 100 okolo. V angličtine sme mu vysvetlili, že sme pútnici a hľadáme miesto, kde by sme mohli ostať. Nerozumel nám, ale keď Megi povedala niečo v slovenčine, pán odpovedal: „pani by lepjej mogla mluvit ve svem jazyce“. Ja som hneď započul poľštinu a spustil som všetko, čo som sa počas pobytu v Londýne s Poliakmi na izbe naučil. Hneď ako nám porozumel, zaviedol nás do spoločenskej miestnosti vzadu na fare a pohostil nás. Priniesol nám aj sprej na komáre, pretože v miestnosti, kde sme mali spať, ich bolo asi 40. Vysprejovali sme miestnosť, vyvetrali a umyli sme sa pekne ručne stručne v umývadle.



16. deň – z Petronell Carnuntum do Schwechatu (33 km)

Vyrazili sme na cestu už o 7:30, lebo sme vedeli, že nás čaká vyše 30 km do Schwechatu. Celý deň bolo veľmi horúco, okolo 30 stupňov, cesta však bola veľmi pekná. Videli sme jaštericu pri ceste a rodinku svišťov okolo diery, pri ktorej sme stáli ako soľné stĺpy, aby sa nás nezľakli. Natrhali sme si čerešne, ja som vyliezol na strom a pokračovali sme po cyklistickej trati až k letisku Schwechat. Lietadlá nám prelietavali nad hlavami a my sme si užívali ten pocit. Keď sme chceli pokračovať v našej trase, zistili sme, že všetky cesty okolo nás sú pre chodcov (a to som šiel už aj po diaľniciach) neprejazdné. Všade boli betónové zábrany a žiadny priestor pre nás. Google maps nás viedol asi o 4 km dlhšou trasou, s akou sme počítali. Tak som začal viesť na vlastnú päsť. Chyba. Blúdili sme po letiskových cestách asi hodinu a iba nás to psychicky aj fyzicky vysililo. Začal som sa pýtať ľudí, ale nikto nevedel o ceste pre chodcov. Nakoniec sme našli cestu, ktorá nás priviedla na 4-prúdovú cestu do Schwechatu. Nebolo to bohvie čo, ale nedalo sa nič robiť. Po tejto trase sme šli asi 5 km bez prestávky a 3 km pred cieľom sme už od bolesti videli hviezdy.

Bola to ťažká cesta po všetkých stránkach. Do kostola sv. Jakuba sme dokrívali. Jedna pani nám ukázala izbu, kde môžeme ostať (izba nevyzerala veľmi dobre, a tak sme si dali matrace na zem a spali sme tak). V sprche nebolo mydlo, tak sme sa vybrali do mesta a čakali, že o 19:15 bude ešte nejaký obchod otvorený. Omyl. Nachodili sme na našich boľavých nohách ďalší 1,5 km a vrátili sa bez mydla.



17. deň – zo Schwechatu do Viedne (18 km)

Po dobrom spánku sme už okolo 7:30 boli na ceste. Z rána nebolo tak horúco a Megi si priala viac tepla. Predpoludním začala veľká horúčava. Celý čas sme kráčali akoby mestom, keďže Schwechat a Viedeň sú prepojené. Cítili sme však, že deň predtým sme to prepískli a únava bola neznesiteľná. Bolo to na nás vidieť. Svetlý moment v putovaní v tejto horúčave bola zastávka v miestnom botanickom parku. Megi sa ozvala svojmu ujovi z druhého kolena, Mirkovi, ktorého sme pred pár dňami stretli v Pukanci. Prešli sme naprieč takmer celú Viedeň a dali si spoločnú kávu. Mirko so Zuzkou nás vzali so sebou domov a do vinárstva, kde sme ochutnali miestne dobroty. Porovnávali sme život na Slovensku a Rakúsku a zistili sme, že je to jednoducho len o prístupe ľudí. U Mirkovcov sme si ľahli a spali (ako ináč – ako zabití).




18. deň - z Viedne do Pressbaumu (22 km + 4 km)

Ráno nám naši hostitelia pripravili raňajky a odviezli nás na vlakovú stanicu, aby sme sa dostali na miesto, kde nás vyzdvihli deň predtým. My sme vysadli ešte skôr, takže sme šli asi 2 km naviac po tej istej ceste ako včera. Prechádzali sme cez malé dedinky a mestečká.

Kúpili sme si cestoviny plnené špenátom, ale bolo ich treba uvariť. Megi sa ponúkla, že niekoho na to nájde. Oproti bola reštaurácia, kde nám ich ochotne uvarili. Nebolo to najlepšie jedlo v živote, ale aspoň niečo varené. Po obede sme si na hodinu a pol zdriemli, čo bola daň za kratší spánok v noci. Keď sme sa pozviechali a pobrali na cestu, tak som si myslel, že mám na hlave kliešťa. Megi mi žlčovým mydlom drhla hlavu asi 5 min, kým nezistila, že tam už nič nie je. Čiže sme odchádzali s najčistejšou hlavou v chotári.



V celkom dobrom čase sme dorazili do Pressbaumu a rozhodli sme sa tam ostať. Zišli sme do katolíckeho kostola, ktorý bol obrovitánsky a aj fara bola veľmi veľká. Mysleli sme si, že nebude problém nás ubytovať, ale opak bol pravdou. Farár nebol vôbec priateľský a rýchlo nás vyprevadil, že pre nás nemá miesto. Cez google sme našli ďalší kostol, ktorý bol vzdialený asi 1,5 km do kopca. Keď sme tam prišli, uvideli sme kostol veľký ako čarodejnícka škola Rokfort z Harryho Pottera. Bohužiaľ, zistili sme, že spadá pod toho istého farára, ktorý nás odmietol. Chceli sme niekde stanovať, a to hlavne rýchlo, lebo začínalo pršať.

Megi navrhla ísť do evanjelického kostola a vyskúšať naše posledné šťastie. Znovu sme veľmi unavení šliapali asi kilometer. Prišli sme k malému kostolíku, kde nikto nebol. Rozložili sme si stan, trošku si zacvičili podľa návodu od fyzioterapeutov z Ultimuvu a šli sme spať. Až v noci sme zistili, že stanujeme v miernom kopci, takže sme sa v noci šmýkali dole.

Pokračovať v čítaní...

PÁČIL SA VÁM PRÍSPEVOK? POSUŇTE HO ĎALEJ!