2. týždeň na cestách: Z Vrábeľ na koniec Slovenska (1/2)

Pridané Svätojakubská  |  cesta

Sledujte spolu s nami 4-mesačnú cestu dvoch slovenských tanečníkov Tomiho a Megi do Santiaga de Compostela. Ich cieľom počas druhého týždňa na cestách bola Bratislava. Tento raz sa o svoje zápisky z cesty s nami podelila Megi.

Druhý týždeň sme začali s rešpektom, keďže počasie malo byť striedavé a hlavne oblačné s dažďom. Tomi dopredu pozrel a naplánoval trasu a záchytné body, ktorých sa budeme držať. Pomaly sa už začíname cítiť uvoľnene.

8. DEŇ – z Vrábeľ do Nitry (20 km)

V to ráno sme sa zobudili o 6:00 na zvony kostola, vedľa ktorého sme stanovali. Aby sme nepohoršovali veriacich, rýchlo sme sa pobalili. Všade okolo boli mravce, dokonca aj v našich batohoch. Čo už, aj to je súčasť stanovania. Vybrali sme sa na nákup a ani si neviete predstaviť, ako sme ocenili, že môžeme sedieť na lavičke pred obchodom s raňajkami a ešte aj slnkom. Posilnení sme sa vybrali do mesta na kávu a keďže sa snažíme odovzdávať okoloidúcim čo sa dá, aby sme mali čo najmenšiu batožinu, ponúkli sme čašníčke kus medového plastu. Bola dosť prekvapená, ale nakoniec aj potešená. Oddýchli sme si a stále ťažko nabalení (Tomi mal asi 14-15 kg batoh) sme sa vybrali smerom na Nitru. Pomocou aplikácie Couchsurfing sme si vyhľadali ubytovanie u jednej baby a ona nám to potvrdila. Takže heeeej, máme nocľah v teple a so sprchou.

Bola dosť páľava a my sme celú cestu šli po krajnici. Počas prestávky sme nakrájali náš plaster na menšie časti, aby sa lepšie nosil a drevený rám sme vyhodili. Po 10 km prišla únava a bolesť nôh. Pre mňa to bolo hrozné. Pre predstavu: nie je to taká bolesť ako keď prídete z práce domov, ste uťahaní a cítite ťažobu, že si chcete vyložiť nohy. Je taká, že najprv cítite, ako vás niečo ťahá a potom sa to zrazu zmení na pichľavú bolesť, že niekedy neviem urobiť ani krok. Nezostáva nič iné, len nájsť miesto, kde sa rozloží karimatka a musím si nohy uvoľniť, naťahovať a Tomi mi ich rozmasíruje. Po pol hodine sa dávam dokopy a pokračujeme ďalej.

Druhú prestávku sme si urobili na odpočívadle v malej dedinke. Tomi sa pustil do reči s jednou pani, ktorú veľmi zaujímal náš výlet. Dostali sme aj domáce čerešne na cestu a my sme jej na oplátku, ako inak, ponúkli kus plastu. Čakalo nás ešte 10 km, ktoré sme zvládli za 3 hodiny. Ubytovali sme sa u Ivony a Dana, čakala nás super večera, dali sme si vínko a náš dar pre nich bol plast (čo iné). Úplne hotoví ako stále sme ľahli do postele a ďalej nič nevieme, lebo sme hneď zaspali.



9. DEŇ – z Nitry do Paty (22 km)

Ráno nám trvalo veľmi dlho, kým sme sa dostali z bytu. Balenie nám skomplikovala čierna mačka domácich, Salem, ktorá sa zabávala tým, že nám skákala po nohách. Nič lepšie sa nám nemohlo stať. Z Nitry vyrážame o 12:30 a opäť nás čakal horúci deň a pot. Boli sme veľmi unavení a často sme zastavovali. Ja som opäť dostala kŕče, a tak sme sa zastavili v miestnej krčme vo Veľkom Záluží. Hneď ako sme tam prišli, strhla sa búrka. Keď sme po hodine a pol  odchádzali, majiteľ domu pri ceste nás pozval na pohárik. Rozprával nám o práci profesionálneho vojaka a historky z Afganistanu. Slnko už zapadalo, od Paty sme boli ešte ďaleko, bolo nám otupno a tak sme si začali na ceste spievať. Ochutnali sme májové čerešne pri ceste a vôbec nám nevadilo, že nie sú „bio“, ale „benzino“. Do Paty sme prišli okolo 22:00, nemali sme signál ani internet, tak sme vyhľadali miestny kostol. Kým sme čakali na farára, stihli nás legitimovať štátni policajti. Pána farára nebolo, my sme boli unavení a tak sme si vedľa postavili stan a zaľahli.



10. DEŇ – z Paty do Sládkovičova (25 km)

Ráno sme si dali skorý budíček, opäť nás napadli mravce a vybrali sme sa smerom na Sereď po značkách a cestách. Po 2,5 km sme zistili, že touto cestou sa ako chodci ďalej nedostaneme, otočili sme sa museli sme obísť vodnú nádrž Kráľova. Kvôli zdravotným problémom sme si museli urobiť asi hodinovú pauzu a následne sme pokračovali v horúčave až do Dolnej Stredy. Keď sme prechádzali cez dedinu Veľká Mača, chytila nás búrka a my sme sa s nákupom zložili pred vchodom do mestského úradu. Kŕmili sme sa keksíkmi a ľudia sa na nás divne pozerali. Keď dopršalo, pustili sme sa na cestu do Sládkovičova, kde sme dorazili o 18:08. Pamätáme si čas, lebo začala svätá omša, na ktorú sme chceli ísť ako praví pútnici. Keďže však bola v maďarčine, veľa by sme z nej nemali. Po omši sme sa vybrali za pánom farárom opýtať, ako je to vidí s nocľahom, ale nevedeli sme, kde je vchod. Otvorili sme dvere do záhrady a zozadu sa rozbehli psy. Odhodlali sme sa to aj tak skúsiť, keďže chuť spať na posteli a sprcha boli silnejšie ako možná bolesť z pohryzenia. Oplatilo sa, psy potvrdili pravidlo, že kto šteká, nehryzie. Farárovi sme vyrozprávali náš príbeh a on nám veľmi ochotne poskytol nocľah. Pamätal sinás z omše. Znovu sme spali tvrdo a nevedeli sme kde vlastne sme.



Pokračovať v čítaní...

PÁČIL SA VÁM PRÍSPEVOK? POSUŇTE HO ĎALEJ!